Slovenský historik o králi Svatoplukovi

Rozhovor se slovenským historikem Martinem Homzou

O rúcaní sôch napísal svojho času úžasnú báseň minister kultúry Miroslav Válek. Akoby sa na Slovensku od tých čias veľa nezmenilo. Na Slovensku je to tak. Čo jedna vláda postaví, ďalšia ide zbúrať. Preto sa stále zmietame v rovnakom bahne. Pred pár rokmi predseda parlamentu Richard Sulík chcel odpratať sochu Svätopluka. Pre zdanie objektívnosti a na ospravedlnenie svojho politického rozhodnutia vytvoril „odbornú“ skupinu historikov. Na ich odporúčanie potom zo štítu odstránili dvojkríž a z nápisu slovo kráľ. V médiách sa objavili názory, že načo stavať takéto sochy…

Podobné sochy sa v strednej Európe nachádzajú všade. V Gdansku v tom istom čase ako v Bratislave odhalili sochu Svätopluka II. Veľkého Pomoranského a nikomu to neprekážalo. Pokiaľ ide o historizujúcu časť, môžeme si porovnať, kde sa končí historizmus, pseudohistorizmus a začína sa moderna. Trebárs socha sv. Štefana na Budínskom kopci. Má na hlave korunu, ktorú v živote na hlave nemal, a žezlo, ktoré mu takisto nepatrí. Je to historická pseudoštylizácia, ale socha stojí a nikto ju nespochybňuje. Alebo Myslbekovo súsošie so sv. Václavom, v ktorom Česi prezentujú svoju pamäť. Čo na tom, že hlavného hrdinu kompozície Václava nemožno doložiť dobovými prameňmi. O historickosti jeho starej mamy (baby) Ľudmily, ktorá tam je tiež, možno pochybovať rovnako. Okrem toho tam stojí sv. Prokop. Podľa výskumu Petra Kubína z Prahy tiež nie historická osoba. Sv. Vojtech je tam proti svojej vôli. Z Prahy ušiel dvakrát. Pôvodné miesto uloženia relikvií bolo v Katedrále, ktorá nesie jeho meno v poľskom Gniezdne. Sochu svätého Václava nezabudli Česi postaviť ani v Košiciach. Stála tam asi až do roku 1939.

Hovoria, že Kulichov Svätopluk je primoderný…

Choďte do Veľkého Trnova. Uvidíte sochy bratov Asenovcov v hypermodernej a maxi podobe. Moderné sochy Alexandra Macedónskeho, ktorý nemal takmer nič spoločné s dnešnými Macedóncami, sú v Skopje. V Brne postavili nedávno štylizovanú sochu moravskému markgrófovi Joštovi. Svätoplukovu sochu treba chápať v tomto kontexte… Nuž, a zadebnenie dvojkríža, nášho historického i štátneho symbolu na základe heraldického argumentu, že sa „podobá“ na dvojkríž Hlinkovej gardy, je hanebnou nehoráznosťou. Všetky dvojkríže sa totiž podobajú na dvojkríž Hlinkovej gardy a dvojkríž Hlinkovej gardy sa podobá na všetky dvojkríže. Znamená to, že ich treba tiež zadebniť? Znamená to tiež zakázať lotrinský dvojkríž, symbol národného odporu Francúzov proti nacistom? To tu bolo v časoch Novotného… Slováci sú citliví na svoj symbol, tak ako každý historický národ. Bohužiaľ, naše politické reprezentácie sú bez historickej pamäti alebo dokonca národne vykorenené.

Aké sochy Svätoplukov existujú?

Je ich niekoľko. Ako som povedal, okrem sochy Svätopluka I. Nitrianskeho v Bratislave má svoju sochu aj Svätopluk II. Veľký Pomoranský v Gdansku. Krstný syn Svätopluka I. Svätopluk Lotrinský má sochu v kúpeľnom meste Bad Münstereifel v Nemecku. Posledný lotrinský kráľ je spodobnený aj na zlatom reliéfe na náhrobku Karola Veľkého v Aachene (medzi cisárom Henrichom III. a Henrichom V., teda na mieste prekliateho cisára Henricha IV.). Baroková socha Svätopluka I. je tiež v Lošticiach na severnej Morave. Svoju náhrobnú reliéfnu dosku má však aj Svätopluk I. Olomoucký v Katedrále svätého Václava v Olomouci. Ešte je tu aj smutná socha sediaceho Svätopluka I. Nitrianskeho od Ľudmily Cvengrošovej na Devíne…

Vedú sa diskusie, či bol, alebo nebol kráľ…

Moravský historik Lubomír Havlík v roku 1994 vydal knihu Svatopluk Veliký, král Moravanů a Slovanů. Nik z českých historikov neprotestoval, no len čo niekto s touto myšlienkou príde na Slovensku, spustia sa zlostné mediálne prehánky. Povedzme si na rovinu. Svätopluk je kráľom podľa základných pravidiel historickej kritiky, o jeho kráľovskom titule píšu dva od seba nezávislé pramene. List pápeža Štefana V. je napísaný „Svätoplukovi, kráľovi Slovanov“ a kráľovskú hodnosť Svätopluka potvrdzuje aj dobová ríšska kronika – kronika Reginona z Prümu. Ak by sme postupovali tak, ako to robia odporcovia kráľovského titulu Svätopluka I. Veľkého, potom môžeme spochybniť aj kráľovský titul Boleslava Chrabrého, ktorý dokladá len jeden prameň, nehovoriac o titule Štefana, o ktorom sa píše len nepriamo, že mu cisár Oto III. poslal kráľovské insígnie. Aké to boli insígnie, nevieme. V oboch prípadoch viac ako historická kritika kráľovský titul dokladá historická tradícia a tá o kráľovskom titule Svätopluka nepochybuje.

Čo svätý Václav?

Postavu českého vládcu menom Václav dobové pramene nepoznajú. Jej kontúry boli kreované ex post, retrospektívne, najskôr od poslednej tretiny 10. storočia, teda takmer päťdesiat rokov po jeho údajnej smrti. Ide teda o legendárnu figúru. Logika kreovania hrdinu takéhoto typu v určitom historickom čase nebýva podriadená historickej pravde, ale dobovými potrebami objednávateľov textov, ktoré jeho príbeh podávajú. Tou hlavnou bolo ideové ukotvenie novovzniknutých českých cirkevných ustanovizní – Pražského biskupstva a ženského benediktínskeho Kláštora svätého Juraja na Pražskom hrade, na vlastnú historickú tradíciu. Tú predtým nemali alebo ju nemali takú, akú by ju chceli a potrebovali mať, preto si ju „dorobili“. Tieto inštitúcie pomáhali kreovaním novej pamäti o vládnucom rode Čechov, udržaniu a ospravedlneniu jeho moci. Kodifikácia nového českého výkladu dejín však prišla až v časoch kronikára Kosmasa, teda na sklonku 11. a začiatkom 12. storočia. Po ňom ju rozvinul takzvaný Kristián. Nešlo o jedinečný historický jav, ako by si niekto myslel. Nové dynastie v stredovýchodnej Európe – česká, uhorská, poľská, kyjevsko-ruská, srbská a iné, sa etablovali vo veľkej európskej konfrontácii medzi cisárom a pápežom, ktorá im priniesla novú prestíž, ale s ňou aj otázku definovania vlastných začiatkov. Každá moc má tendenciu opodstatňovať samu seba a vytvára si preto historické konštrukcie. Optimálnym stredovekým spôsobom bola sakralizácia vlastných koreňov. Na tento cieľ podľa saských vzorcov Otovcov a Karolovcov bol dotvorený obraz svätého Václava.

Ústami Kosmasa české elity vymysleli Přemysla a k nemu aj Bořivoja. Slávny Bořivoj, údajne prvé české kresťanské knieža, sa v Kosmasovej narácii nie náhodou objavuje vedľa Svätopluka I. Nitrianskeho. V čase, keď mal byť Bořivoj pokrstený, mizne Svätopluk podľa Kosmasa uprostred svojho vojska… Je to účelová kompozícia vytvorená na úkor Svätopluka. Podobne sú nastavené aj dobovo kreované historické konštrukcie arpádovské, piastovské, ale aj rurikovské. Sú v mnohom partikulárnymi antitézami proti pôvodnej mojmírovskej, univerzálne slovanskej, svätoplukovskej narácii.

V akých iných prameňoch sa vyskytuje Svätopluk?

Na rozdiel od Arpáda, Václava, Bořivoja je Svätopluk reálna historická osoba doložená vysokým počtom dobových prameňov. Sláva najväčšieho kráľa Slovanov však bola taká, že sa po jeho smrti stala predmetom ďalších literárnych spracovaní i ľudových rozprávaní v širokom európskom priestore od Konštantínopolu až po Škandináviu. Od dnešného Holandska až po Kyjevskú Rus.

Meno Svätopluk teda nie je ojedinelé…

Osobné vlastné meno Svätopluk je najčastejším menom v slovanských dynastiách do konca 13. storočia, ale vyskytuje sa aj neskôr. O niečo menej ako Svätoplukov bolo už len Rastislavov. Tých máme iba na Kyjevskej Rusi. Adaptáciou mena Rastislav je Boleslav, ale, a to je tiež zaujímavé, aj Václav. Okrem iného to dokresľuje skutočnosť, že Přemyslovci sú vedľajšia línia Mojmírovcov. Podobne takzvaní Arpádovci sú dynastiou, ktorá je pokrvne, taktiež po ženskej línii, spojená s ústrednou dynastiou podunajských Slovanov. Aj medzi potomkami údajného Arpáda sa totiž nachádzajú typické kniežacie slovanské mená, ktoré nazývame zložkové alebo bitemanické. Ide o mužské mená s koncovkou -slav. Vladislav, čo Maďari nevedeli vysloviť, preto vypustili spoluhlásku v. Ladislav je meno typicky mojmírovské. Nitrianske knieža Michal má syna (V)ladislava Lysého a ten má syna Domoslava. Nitrianske knieža Vazul (Bazileos, to jest Vladimír) má syna Vojtecha – Bela, a ten má zasa syna Ladislava I. (svätého). Práve tieto zložkové mená sú dôkazom o matrimoniálnom prepojení novej dynastie na Dunaji s Mojmírovcami. Meno Svätopluk sa na sklonku 10. storočia objavuje aj na dvore poľských, ako i kyjevsko-ruských vládcov. Je to jeden zo synov Mieška I. i Vladimíra Veľkého. Rozumieť tomu však treba tak, že nejde len o meno, ale o politický program toho, ktorý o pridelení takéhoto mena rozhodoval. Návrat k menu Svätopluk treba totiž chápať aj ako návrat k myšlienke Regnum Sclavorum – Kráľovstva (všetkých) Slovanov.

Ďalšia vlna osobných vlastných mien Svätopluk sa objavuje v súvislosti s veľkým európskym i so svetovým zápasom o investitúru, teda o to, kto smie uvádzať biskupov do úradov – či pápež, alebo cisár. Tu sa objavuje po prvý raz meno Svätopluk aj v takzvanej dynastii Přemysla. Najsilnejšie moravské knieža Oto Olomoucký ho dal svojmu synovi, ktorého mu porodila Eufémia, dcéra nitrianskeho kniežaťa a neskoršieho uhorského kráľa Bela I. a sestra nitrianskych kniežat a neskorších uhorských kráľov Gejzu I. a Ladislava I. Ak mal niekto za matku nitriansku princeznú a za otca moravské knieža, ťažšie vybrať lepšie meno, ktoré by naplnilo ambície moravského vládcu. Bol to totiž práve Svätopluk I. Veľký, ktorý si podrobil Prahu. No a Prahu si nakoniec podrobil aj Svätopluk I. Olomoucký. Zhruba v čase, keď sa narodil Svätopluk Olomoucký, to jest po polovici 11. storočia, novému kyjevsko-ruskému kniežaťu Izjaslavovi porodila manželka Gertrúda, sestra poľského vládcu Boleslava II. Štedrého, syna a dala mu rovnaké meno Svätopluk. Do dejín vstúpil ako Svätopluk II. Michal (Izjaslavovič). Nebolo by na tom nič zvláštne, keby sestra Gertrúdy Richéza nebola manželkou nitrianskeho vládcu Bela I. V širšej rodine vládcov strednej a stredovýchodnej Európy vidíme podobnú situáciu, akej sme boli svedkami okolo roku 1000. Ani teraz nejde len o meno, ale o politiku. Celá stredovýchodná Európa (okrem vlastných Čiech, ale nie Moravy) stojí v čase veľkého pápeža benediktína Gregora VII. na strane pápežstva proti cisárstvu. Vzdelané kruhy klerikov v nitrianskom kláštore svätého Hypolita práve v tomto čase, zaiste nie náhodou, generovali pozitívnu povesť o Svätoplukovi I. Nitrianskom, ktorú zapíše a na české potreby adaptuje zmienený Kosmas. Rovnako nie je náhoda, že v západobalkánskom slovanskom prostredí, ktoré zvrhne nadvládu Byzancie a obráti sa o podporu k Rímu, iný latinský klerik, ktorého možno nesprávne, ale zaužívane voláme presbyter Diocletianus alebo tiež pop Dukljanin, spisuje povesť o korunovácii kráľa Slovanov – Svätopluka, rímskym nunciom Hadriánom, a to podľa vzoru „rímskych kráľov“ na podnet pápeža Štefana V.

Svätoplukovská legenda sa rozpráva na dvoroch rôznych vládcov.

V Konštantínopole ju rozpráva Konštantín VII. Porfyrogennetos. Na dvore uhorských kráľovien vo Vespréme rozprávali vlastnú legendu. V Sasku o ňom rozprával Thietmar z Merseburgu, ktorý ho v súlade so skutočnosťou, že obsadil aj český prestol, chápe ako českého vládcu. Osobitná svätoplukovská legenda vznikla aj v Kyjevskej Rusi, kde sa meno Svätopluka usúvzťažnilo so Svätoplukom I. Prekliatym, synom svätého Vladimíra, ktorý mal zabiť svätého Borisa a Gleba, ale aj s archanjelom Michalom. Ako je totiž Svätopluk vodcom, silou a ozdobou pozemských plukov, nebeské vedie a ozdobuje práve archanjel Michal. Z tohto dôvodu kresťanskou obdobou mena Svätopluk bolo meno Michal. Michalom je však aj objednávateľ spisu o Kráľovstve Slovanov od popa Dukljanina, no a pápež Gregor VII. ho tituluje ako Kráľa Slovanov. Zabúdať nesmieme ani na nitrianskeho Michala, brata Vazula (Bazilea, Vladimíra).

Ešte je tu zmienená Nitrianska legenda, ktorú zapísal Kosmas.

Nitrianska elita šírila históriu neporaziteľného vládcu (rex victoriosus) – kráľa Svätopluka, ktorý neumrel, len zmizol ako kráľ Artuš, ale sa raz vráti. S tým súvisí aj legenda o jeho meči, ktorý zakopal prv, než došlo k jeho premene na eremitu – kráľa kajúcnika. Pravdepodobne sa práve tento meč znovu objavuje pri opásaní kráľa Štefana pred zápasom s Kopáňom, kniežatami Hontom a Poznanom z Nitrianska. Symbolicky povedané „mečom z Nitry“ bolo zjednotené Uhorské kráľovstvo, či to už bolo za Štefana I., Bela I., Gejzu I., alebo jeho brata Ladislava I. „Svätoplukov ľud“, ako Slovákov aj neskôr nazývajú barokové pramene, je preto konštitutívny národ Uhorského kráľovstva a zmienení vládcovia Nitry neurobili nič iné než to, čo pred nimi už urobil Svätopluk Nitriansky.

Teda Svätoplukov meč existuje?

To ťažko tvrdiť na sto percent. V relikviárnom poklade Pražského arcibiskupstva však je pod menom Gladius beati Stephani regis (Meč svätého Štefana Kráľa) uložený meč, ktorý by ním mohol byť. Po prvý raz je zaznamenaný v inventári korunovačného pokladu, známeho dnes pod menom Svatovítsky poklad Pražského hradu za vlády Karola IV. v roku 1355. Podľa odborných analýz pochádza z čias Karolovcov, čo okrem jeho formy dokazuje i nápis +ULFBERTH+. Dielňa s takouto značkou pracovala v porýnskej oblasti aj v období kraľovania Svätopluka I. Meč svätého Štefana je starší ako vládnutie prvého uhorského panovníka. To vyvoláva celý rad otázok. Najmä ak uvážime, že samotný Gladius beati Stephani regis nie je špeciálne cennou prácou, ale rozšíreným mečom. Jeho osobitosť musela prameniť z výnimočnosti vlastníka. Zároveň treba povedať, že ide o meč z kategórie „siegbringende Schwerter“ – teda „víťazstvonesúcich mečov“. Do Prahy ho v čase panovania Štefana V. priniesla dcéra Bela IV. Anna, ktorá sa obávala svojho brata. Jej dcéra Kunigunda bola totiž manželkou Přemysla Otakara II. a jej brat bol v tábore jeho protivníkov. Do Prahy pravdepodobne odniesla aj ďalšie uhorské kráľovské insígnie. Väčšina z nich sa vrátila do Uhorska, ale meč tam ostal. Ide o bežný meč, ktorý bol v polovici deviateho storočia dostupný od Fínska až po balkánske krajiny. Vzácna je na ňom iba slonovinová rukoväť. Otázka je, ako sa mohol dostať Štefan k takémuto meču na konci 10. storočia. Pointa je v rituálne právnom akte odovzdávania meča. Ak niekto dostal meč, dostal aj práva jeho pôvodného vlastníka. Svätopluk ovládal Nitriansko i Zadunajsko. Štefan šiel poraziť zadunajského Kopáňa. Mečom ho pred prekročením Dunaja opásali nitrianski veľmoži Hont a Poznan. Začiatky týchto rodov sú preduhorské. Celá vec je však čisto hypotetická. Dodám však, že rovnako hypotetická ako to, že svätý Václav nosil helmu a železnú košeľu, ktorú mu dnes pripisujú, nehovoriac o korune svätého Štefana.

Aká je história zobrazovania Svätopluka?

Prvé spodobenia Svätopluka pochádzajú zo 14. storočia. Dve silné obrazové prezentácie máme v kvalitných vyhotoveniach k dvom špičkovým naračným textom svojej doby. Jedna sa nachádza v tzv. Obrázkovej kronike, ktorá vznikla na dvore kráľa Ľudovíta I. Veľkého, druhá v latinskej verzii českej Kroniky takzvaného Dalimila. V prvej kronike je stvárnená ďalšia svätoplukovská legenda, podľa môjho názoru v rámci všetkých svätoplukovských legiend tá najčernejšia. Zmyslom jej generovania bolo totiž zosmiešniť Svätopluka a zároveň zdôvodniť práva nových feudálnych pánov (uhorskej šľachty) vykorisťovať svojich poddaných na základe „práva víťazov“. Iluminátor však Svätopluka paradoxne nekarikoval, ako to urobil autor textovej predlohy. Svätopluka, ktorý na obrázku predáva krajinu za bieleho koňa prichádzajúcim Uhrom, zobrazil s nečakanou mierou honoru. V reprezentatívnej podobe ho posadil na trón v nádhernom červenom rúchu s červenými topánkami. Dal mu do ruky žezlo a na hlavu mitru, čo je zdôraznenie nielen kráľovskej, ale aj cirkevnej hodnosti. V tejto podobe by sme ho mohli vytesať do kameňa a postaviť na ktoromkoľvek mieste Slovenska. Druhé je v obrazovej a latinskej Dalimilovej kronike. Česi ju nedávno kúpili z Paríža. Tam je spracovaná legenda Svätopluka – mnícha s optikou rozvinutej rytierskej kultúry v 14. storočí. Svätopluk tu vystupuje v dvoch kompozíciách. V mníšskom hnedom rúchu, ale zato so zlatou korunou na hlave obhajuje svoje práva na manželku z rodu Karolovcov, sestru Arnulfa, pred samým cisárom a na druhej, v ktorej s mečom a štítom v rukách svoju pravdu obháji v boji.

Potom sú tu aj spodobenia Svätopluka z konca 16 storočia.

S kníhtlačou prichádza možnosť využitia prvých drevorytov. Autor knihy o Slávnom Moravskom markgrófstve Bartolomej Paprocký má dve krásne archetypálne podobizne Svätopluka kráľa s korunou a moravskou orlicou. Zrejme práve toto stvárnenie poslúžilo ako predobraz slávnej medirytiny vo Fándlyho Krátkych dejinách slovenského národa. Na ďalšom, o pár rokov mladšom spodobení svätoplukovskej legendy je Svätopluk kráľ, ktorý v Nitre „uprostred svojho kráľovstva“ odchádza do ústrania, stáva sa eremitom a mení kráľovskú hodnosť za ticho, modlitbu a za Boha. Tento motív sa stal populárny vďaka pápežovi Piovi II. (Eneas Silvio Picolomini, ako znelo jeho pôvodné meno). Ten v 15. storočí vo svojej Českej histórii znovu prepísal starý príbeh Nitrianskej svätoplukovskej legendy, známej od čias Kosmasa, a aktualizoval ho tak, aby Svätoplukov kráľovsko-mníšsky obraz vyhovoval všetkým ďalším potrebám kritikov reformných cirkevných pohybov. Stal sa podkladom na vytvorenie kultu svätého Svätopluka – Vyznávača (rex confessor), ktoré poznajú všetky kompediá slávnych svätcov významných rekatolizačných rádov s jezuitmi na čele. Spodobenie kráľa kajúcnika a mnícha (rex peccator paenitens et monachus) je veľmi populárne najmä v 16. storočí, keď podľa vzoru Svätopluka veľký bojovník proti protestantizmu, cisár ríše, nad ktorou slnko nikdy nezapadá, Karol V. prežil posledný rok života ako kajúcnik v modlitbe. O takmer ideálne stvárnenie takejto predstavy Svätopluka sa postarali hviezdy dobovej medirytiny Johan Sadeler, Tomas van Leu a Jean Leclerc. Zväčša ich zaplatili Habsburgovci a privítali s radosťou následníci svätého Petra v Ríme. Potrebovali ideál stredoeurópskeho vládcu lojálneho Rímu a zároveň Slovana, keďže stredoeurópska časť Habsburskej dŕžavy bola, a do svojho neslávneho konca aj zostala, väčšinovo slovanská. V tomto môžeme s Jurajom Papánkom zopakovať: „Aké šťastie, že boli pri Bratislave Bavori porazení, lebo len vďaka tejto ‚felix culpa‘ (‚šťastnej vine‘) sa mohli Habsburgovci stať dedičmi idey Svätoplukovho Regnum Sclavorum, čiže Kráľovstva Slovanov.“

Na Západe uctievajú Svätopluka Lotrinského.

Toto je dôležitý moment v stredoeurópskych dejinách. Niet pochybností o tom, že Svätopluk vyšiel z Nitry, pochádzal teda od najarchaickejšej slovanskej dynastie, ktorej korene siahajú azda až na koniec 5. storočia. Jeho regnum (kráľovstvo, dŕžava) je však Nitrianske. O Nitre hovoríme ako o samostatnej krajine v rámci toho, čo nesprávne, ale zaužívane voláme Veľká Morava. Nitra mala osobitné postavenie, čo Svätopluk jednoznačne preukázal, keď s Karolmanom v roku 869 uzavrel separátny mier na úkor Rastislava. Keby nemal na to kompetencie, tak by to nemohol urobiť. Českí a moravskí kolegovia to neradi počúvajú, ale práve to svedčí o dôležitosti Nitry, ktorá svoje postavenie nestratila ani po vyhnaní Pribinu, skôr naopak. Ako som naznačil, Mojmírovci, na rozdiel od takzvaných Přemyslovcov alebo takzvaných Arpádovcov, sú doložení ako dynastia už v 9. storočí. Svätopluk je jej najväčším mužom a najväčším klenotom starodávnej Nitry. Práve jemu sa dostalo cti, že bol povýšený do rangu najvyšších hodnostárov obnoveného rímskeho impéria. Forhaimský mier v roku 874 s Ľudovítom Nemcom bol totiž potvrdený sobášom s Arnulfovou sestrou, vnučkou Ľudovíta Nemca a prapravnučkou Karola Veľkého. To je podstatná vec. Svätopluk sa tak dostal do rodiny európskych vládcov, čiže do rangu „Bohom vyvolených“ vládcov – kráľov kresťanskej Európy. Pri príležitosti sobáša sa stal najstarší syn nevestinho brata Arnulfa krstným synom Svätopluka. A nielen to, práve narodený Karolovec bol pokrstený rovnakým menom. Meno Svätopluk tak preniká do uzatvoreného systému kráľovských mien najslávnejšej dynastie európskeho Západu. Svätopluk Lotrinský alebo aj Susterénsky, podľa mesta Susteren, v ktorom je pochovaný, je posledný lotrinský kráľ. V susterenskej krajine, ktorá je súčasťou Holandska i Nemecka, má osobitný kult. Volajú sa po ňom krčmy a spievajú sa o ňom piesne. Existuje jeho hrob i relikvie. Svätopluk Lotrinský je známou historickou osobnosťou. Zachovali sa jeho donácie na prospech cirkvi. Poznáme jeho pečať. Na rozdiel od krstného otca nebol víťazný. V bitkách ho prenasledovala smola. Nebol ani vzorom kresťanských cností, lebo ako iní vládcovia miloval ženy. Bol však veľkým dobrodincom cirkvi, čo rozhodlo v jeho konečnom hodnotení, prinieslo mu prívlastok svätosti ako kráľovi vyznávačovi – rex confessor. Takým bol aj náš Svätopluk, ktorý založil kláštor sv. Hyppolita v Nitre a spolu s Vichingom kláštor a azda aj Kláštor sv. Benedikta v Hronskom Beňadiku.

Aký nápis by ste privítali na Svätoplukovej soche?

Len historický. Rex Sclavorum, čo znamená kráľ všetkých Slovanov, teda aj Slovákov, ale aj kráľ národov, ktoré obývali dnešné Slovensko, Maďarsko, Srbsko, časti Rumunska, Česko, časť Nemecka, veľkej časti Poľska a Ukrajiny.