Šl’achtitel’ka Pospíšilová – otec Moravan, mama Viedenčanka

Veľkosťou a jedinečnosťou diela, talentom, rovným priamym charakterom, pracovitosťou a vierou v ľudské dobro sa na Slovensku ťažko hľadá náprotivok v šľachtiteľke Dorote Pospíšilovej. Vyšľachtila skvelé muštové i stolové odrody, prostredníctvom jej „modrých riek“ sa rodia na Slovensku krásne červené vína kabernetového typu. A Pospíšilovej prvorodenec Devín, ohnivý koncentrát slnka, nádherných muškátových a ružových vôní a šťavnatých chutí slovenskej prírody, nevídane posunul možnosti moderného vína vpred, a to aj v prípade takej veľkej odrody, ako je jeden z jeho rodičov Tramín červený.

Dorota Pospíšilová patrí k najväčším umom moderného šľachtenia. Vďaka celoživotnému štúdiu je teoreticky silno podkutá, má bohatú a prirodzenú väzbu na vinohradnícku prax. Celkom nedávno k deväťdesiatke sa blížiaca neúnavná, energická dáma dokončila svoju životnú knihu o lesnom viniči, prarodičovi ušľachtilých odrôd. Touto knihou sa po dvoch ampelografiách, knihe o novom šľachtení viniča na Slovensku, ako aj veľkej kolekcii odrôd symbolicky završuje jej dielo – zatiaľ.

Víno sa stalo osudom a osou života Doroty Pospíšilovej akoby v dôsledku chodu dejín. Nebyť vzniku Československa, možno by sa nestretli jej rodičia, otec Moravan a mama Viedenčanka. Nebyť roku 1948, zrejme by sa gymnazistka, ktorú bavila fyzika a chémia, nikdy nerozhodla študovať poľnohospodárstvo. Keď sa však po februárovom prevrate rozchýrilo, že komunisti ponechajú hospodárstva rodinám, ktoré pošlú deti na vysokú školu poľnohospodársku, o jej budúcnosti bolo rozhodnuté. Mama s bratom chceli po otcovej smrti takto zachrániť malé rodinné gazdovstvo na Žitnom ostrove.

Zdá sa, že život pani Doroty uplietla séria viac či menej šťastných náhod. Patrí k nezabudnuteľnej generácii prvých absolventov nitrianskej univerzity. Štúdium začala v Košiciach a promovala v Nitre, odkiaľ dostala umiestenku do Boroviec, zastrčeného pracoviska Výskumného ústavu rastlinnej výroby v Piešťanoch. Bývala tam v studenej vlhkej komôrke susediacej s maštaľou. Pri prvej príležitosti odtiaľ zdupkala do pôdoznaleckého výskumného ústavu v Bratislave. Monotónne rozbory pôdy ju nebavili a keď jej kamarátka povedala, že odchádza z výskumného ústavu vinohradníckeho a vinárskeho, urobila životný prestup, nevediac v tej chvíli, čo vlastne šľachtenie viniča znamená.

Dorota Pospíšilová je živým svedomím dejín československého, ale slovenského vína predovšetkým. Má za sebou vyše šesťdesiat rokov nepretržitej práce, len málokto v osemdesiatke završuje celoživotné vedecké bádanie. To niečo hovorí o životospráve a povzbudzujúcej role vína motivujúceho k práci a malými dúškami spríjemňujúce­ho život. Dorota sa netají, že rozpadom Československa prišla o vlasť, považovala sa za dcéru spoločného štátu, už ho niet a chýba jej. Vyrovnala sa s tým po pospíšilovsky, ponorením sa do práce. Obdobie, ktoré prežila a sama, to dodávame za ňu, aj formovala, rekapituluje vedecky prísne.

celý článek na: https://varecha.pravda.sk/vino/slachtitel-je-uslachtily-clovek/495155-clanok.html