Geografická nerovnomernosť moravského národného povedomia

Pri sčítaní ľudu v roku 1991 verejnosť a najmä úrady prekvapil veľký počet ľudí, ktorí sa spontánne prihlásili k moravskej národnosti. Bolo to prekvapením napriek tomu, že podhubie sa k niečomu takému sa formovalo dlho predtým. V nasledujúcich sčítaniach ľudu počet prihlásených k Moravskej národnosti pod tlakom médií, zamestnávateľov, škôl i pod tlakom bezprostredného okolia jednotlivcov klesol, ale po čase opäť narástol. Na výkyvoch tohto počtu  sa možno podieľali aj spracovatelia sčítacích dotazníkov. Napriek všetkému však výsledky vždy ukazovali, že ide hlavne o pocit či postoj obyvateľov strednej a juhovýchodnej časti Moravy. Príčiny to má rôznorodé. Napr. práve v tejto oblasti sú živé folklórne spolky, ktoré udržiavajú rôzne tradície, nárečie a aj inak k tomuto vedomiu prispievajú. Aj v týchto oblastiach stále nájdeme ľudí, ktorí sa nehanbia rozprávať nárečím.

Pri pohľade na mapu zastúpenia moravskej národnosti podľa výsledkov sčítania z r. 1991 a na historické mapy národnostného zloženia na Morave (jedna je československá z roku 1926, druhá nemecká približne z tej istej doby) však zaujme jedna nápadná súvislosť. Najvyššie zastúpenie má moravská národnosť totiž tam, kde všetky staršie mapy ukazujú prevahu slovanskej národnosti (v mapách označenej ako českej), teda tam, kde pravdepodobne prevažuje pôvodné obyvateľstvo. Naopak nízke zastúpenie je tam, kde v minulosti prevažovala nemecká národnosť alebo juhovýchodne od Ostravy, kde sa stretávali dokonca viaceré národnosti. Teda nízke zastúpenie má moravská národnosť tam, kde po 2. svetovej vojne bola vysídlená prevažná časť nemeckého obyvateľstva alebo kam sa neskôr sťahovali ľudia z rôznych častí republiky v súvislosti s rozvojom ostravsko-karvinskej priemyselnej oblasti.

Určitou výnimkou je západ Moravy v pásme medzi Jihlavou a rakúskou hranicou, kde aj staré mapy ukazujú prevahu slovanskej národnosti. Tu však zrejme pôsobili dva iné činitele. Predovšetkým ide o pásmo prechodných česko-moravských nárečí. Okrem toho musíme brať do úvahy, že farebné stupnice v mapách sú zjednodušujúce. Preto zastierajú mierne vyšší podiel nemeckej národnosti v inak väčšinovo slovanskom prostredí, v páse spájajúcom jej súvislé zastúpenie v Rakúsku s výrazným nemeckým ostrovom v Jihlave a okolí. Teda aj tam došlo po 2. svetovej vojne k väčšej výmene obyvateľstva.

Opísané závislosti sa kryjú aj s hranicami medzi vnútrozemím a pohraničným územím včleneným v roku 1938 v dôsledku Mníchovského diktátu do Veľkonemeckej ríše. Jeho hranice boli určené hlavne podľa pomeru zastúpenia oboch etník a v menšej miere aj z nemeckej snahy kontrolovať dôležité dopravné cesty. Z odstúpených území časť pôvodného, hoci menšinového slovanského (česky i moravsky cítiaceho) slovanského obyvateľstva, odišla do vnútrozemia už koncom 30. rokov. Etnická štruktúra sa tam teda zmenila v dvoch vlnách. Je otázne, nakoľko sa utečenci po vojne do svojich domovov vrátili a odkiaľ pochádzali povojnoví osídlenci pohraničia.

V dnešnej dobe sme svedkami silnej snahy potláčať identitu obyvateľstva. Na globálnej úrovni smeruje takmer proti všetkým národom, vrátane veľkých. Deje sa to v záujme nadnárodných korporácií a síl, ktoré stoja v ich pozadí. Dochádza k tomu ale aj medzi jednotlivými národmi, keď si početnejší národ upevňuje svoje postavenie na úkor susedov. Často sa pritom argumentuje (okrem úsilia o „svetovosť“ a potláčania „provincionalizmu“) tým, že obyvatelia rôznych území sa oddávna miešali, majú rôzny pôvod a nemusia predstavovať jednu genetickú líniu. To je určite kus pravdy. Ale ďalší kus pravdy je to, že pocit národnostnej príslušnosti predstavuje súčasne aj memetickú líniu, teda dedičnosť či zdieľanie vedomia citového vzťahu k určitému územiu a zvykovej, jazykovej a kultúrnej spolunáležitosti s jeho obyvateľmi. Inými slovami: memetická línia na jednej strane uľahčuje často praktikované odnárodňovanie „výchovou“ a „vzdelávaním“, ale na druhej strane otvára každému cestu k tomu, aby si sám svoju príslušnosť k niektorej národnosti zvolil. A to bez ohľadu na to, kam sa hlásili jeho predkovia, alebo čo mu nariaďujú úrady, médiá či „odborníci“. Z toho vyplýva aj právo toto rozhodnutie verejne deklarovať. Samozrejme okrem zjavných výmyslov alebo absurdností, ktoré sa pri minulých sčítaniach tiež vyskytli…

Priložené mapy však ukazujú, že aj tá zaznávaná genetická línia vývoja národa je stále silná. Dokonca natoľko, že pretrváva aj napriek prirodzenej migrácii súvisiacej s hľadaním zamestnania, pracovnými povinnosťami, štúdiom alebo uzatváraním manželstva. O odolnosti proti sústavnému protimoravskému tlaku ani nehovoriac.

Zbyšek Šustek, signatár Deklarácie moravského národa