Malé jazykové zamyslenie o moravčine

Obnovená stránka Moravský národ začala svoj nový život viacerými úvahami o moravčine. Podobne aj Zprávy z Moravy v poslednom čase uverejňujú sympatickú rubriku, ktorá nenásilnou a zábavnou formou pomáha čitateľom uvedomovať si svoju identitu a zoznamovať sa s rozmanitosťou moravských nárečí. Dokazuje to, že otázka jazyka na Morave je stále živá.

Rád by som sa preto pokúsil na túto otázku pozrieť z trochu širšieho pohľadu, než len z úzkeho pohľadu vzťahu medzi moravčinou a češtinou.

Moravské nárečia sú pestré. Na jednej strane boli a dodnes sú určitou prekážkou kodifikácie spisovného moravského jazyka, ale na druhej strane práve v nich nachádzame odpoveď na viaceré otázky budúcnosti jazyka.

Najprv si však pozrime postavenie moravských nárečí medzi inými slovanskými jazykmi. Kto používa viacero slovanských jazykov, dobre vie, že medzi nimi existujú viac menej plynulé prechody, pričom aj v geograficky vzdialenom prostredí narazí na výrazy, ktoré znejú neuveriteľne našsky (dievčata v Bielorusku, sotočka – stovečka na Ukrajine). Tento jav sa v biológii nazýva klinálna variabilita (a jazyk je biologický fenomén, vlastný v rôznych formách prinajmenšom všetkým spoločensky žijúcim živočíchom). Plynulé prechody medzi nárečiami boli aj príčinou toho, že sa kodifikácia niektorých z nich nepodarila na prvý raz (napr. slovenčina, bieloruština, nedávno rusínčina).

Na malom, ale veľmi členitom území takéto prechody môžeme názorne pozorovať na Balkáne, kde jeden pól predstavuje slovinčina a opačný, štrukturálne značne odlišný macedónčina s bulharčinou. Z dvoch z nich – z chorvátčiny a srbčiny – bol urobený pokus konštituovať jeden spisovný jazyk, srbochorvátčinu, ale s dvoma pravopisnými variantmi (napr. pekný = ch. lijepi, sr. lepi), používaním alternatívnych spisovných výrazov (divadlo = ch. kazalište, sr. pozorište) a odlišných gramatických väzieb (chcem ísť = chr. hoču ići, sr. hocu da idu). Písanie cyrilikou a latinkou už nie je dnes medzi oboma jazykmi podstatným rozdielom, V Srbsku už sa cyrilika dôsledne používa len na „slávnostné“ účely. V bežnom živote ustupuje latinke.

Na veľkom slovanskom priestore podobné prechody predstavuje „severná“ línia – lužická srbčina, poľština, bieloruština a ruština a „južná“ – poľština, ukrajinčina a ruština. Severná línia je plynulejšia, južná je výraznejšia. V ukrajinčine, okrem typického iikania (kôň = kiň, pod = pid, podviesť = pidvisty), zámeny tvrdej a mäkkej výslovnosti „t“ na konci neurčitého spôsobu a tretej osoby jednotného čísla slovies (robiť = uk. robity, ru. rabotať, ale píše = uk. pišeť, ru. pišet) je mimoriadne vysoký podiel slov spoločných s poľštinou (vážený – pl. szanowny – uk. šanovni, náklady pl. kosty – ukr, košty). Je to dôsledok nielen polohy Ukrajiny (zem na okraji, pohraničie), ale aj jej dlhej príslušnosti k poľskému štátu. Vo vzťahu k ruštine je v ukrajinčine zaujímavé „hekanie“, t.j. výslovnosť h namiesto g. Nachádzame ho aj v bieloruštine, ale v ukrajinčine je absolútne dôsledné (napr. aj váhová jednotka „gram“ sa vyslovuje ako „hram“, na výnimočné označenie výslovnosti g v cudzích slovách muselo byť do ukrajinskej azbuky doplnené písmeno ґ, podobné г, vyslovovanému iba ako h). Hekanie je však príznačné aj pre juhozápadné Rusko. Obe vetvy – „severnú“ a „južnú“ však spája napr. aj línia „poludníková“, napr. milé slovo „chvilina“ (= minúta) v bieloruštine i ukrajinčine.

Podobný stav nachádzame aj južne od Krkonôš, Jeseníkov a Karpát – ide o líniu čeština, moravčina, slovenčina a rusínčina (tá má s ukrajinčinou spoločného len málo). Aj tu však existujú „poludníkové“ línie. Jedna spája češtinu s lužickou srbčinou, druhá moravské nárečia s poľštinou (napr. stredomoravské, či hánácke chcó – poľské chcą, moravské „z teho“ a poľské „z tego“) a tretia, ale málo výrazná (kvôli oddeleniu maďarským priestorom) spája stredoslovenské nárečia s prvkami juhoslovanských jazykov) a štvrtá spája goralské nárečia s východoslovenskými (napr. slovo „kieszeń“ a „kešeň“ – vrecko, účelová väzba „źe by“ a „že by“ namiesto „aby“ alebo východoslovenské tvary „zrobiť“ podobné poľskému „zrobić“, namiesto spisovného „urobiť“.

Vo všetkých prípadoch ide o veľmi komplikované a vzájomne sa prekrývajúce prelínanie rôznych spoločných prvkov. Ale vzhľadom na to, že základná slovná zásoba, charakter gramatiky (čiastočne okrem bulharčiny a macedónčiny) i zásady tvorby nových slov sú stále spoločné, sú slovanské jazyky aj bez učenia vzájomne dobre zrozumiteľné, najmä pre ľudí, ktorí majú v svojom jazyku či nárečí bohatú slovnú zásobu a zároveň majú aspoň trochu dobrej vôle. Súčasnými médiami presadzovaná predstava, že tomu tak nie je, je hlúpa a zároveň predstavuje zlý zámer (cieľavedome vnášaný z cudziny a  podporovaný hlúposťou jedincov typu troch pražských miestnych politikov…) vytvoriť medzi slovanskými národmi bariéru. Na konci 2. sv. vojny u nás len málokto vedel po rusky, no každý sa so sovietskymi vojakmi ľahko dohovoril. Dnes častý obraz slovenskej študentky, ktorá sa s poľskou kamarátkou chichoce po anglicky, je priam desivý. Na druhej strane na tomto stave má vinu aj ochudobňovanie slovnej zásoby ľudí a šírenie javu, nazývaného funkčná negramotnosť, t.j. neschopnosti gramotných ľudí porozumieť čítanému alebo hovorenému textu.

Ale vráťme sa k moravčine. To, čo ju jednoznačne odlišuje od češtiny, ale naopak spája s susednou poľštinou a slovenčinou je asimilácia hlások na začiatku slov. V češtine je progresívna, t.j. nasledujúcu spoluhlásku asimiluje na neznelú. Naopak v moravčine, slovenčine a poľštine je regresívna, znelá druhá spoluhláska asimiluje počiatočnú. Takže moravské a slovenské „zhoda“ a poľské „zgoda“ je česky „schoda“ (asi samička od schodu), Česi sa „schodujú“ (asi behajú po schodoch), zatiaľ čo Moravania, Slováci a Poliaci sa „zhodujú, zhodujó alebo zgadają (čítaj zgadajon), teda nachádzajú vzájomné porozumenie a súhlas. Keď nám niečo chýba, tak to zháníme, resp. zháňame, teda honíme sa za tým, zatiaľ čo Česi to schání, či scháněj, čiže „choní“ (o akú činnosť ide, neviem). Preto správne po moravsky sa lúčime pozdravom Na zhledanó a nie Na schledanou, lebo „hledáme“ a „nechledáme“, lebo sloveso „chledať“ napokon ani neexistuje.. Na týchto príkladoch vidíme, že regresívna asimilácia zachováva základ slova a jeho význam, zatiaľ čo progresívna vytvára určitý novotvar. Čo je teda v prípade nášho jazyka výhodnejšie a zrozumiteľnejšie, nech posúdi každý sám. Ale naopak v štrukturálne odlišnej maďarčine základ slova a jeho zrozumiteľnosť zachováva práve progresívna asimilácia pri pripájaní koncoviek plniacich funkciu našich predložiek. Napríklad koncovky –val, –vel, zodpovedajúce našej predložke „s“ sa v spojení „barátommal“ (= s mojím priateľom) mení na „-mal“, vplyvom „m“ ktoré je privlastňovacou časticou s významom „môj“ (barát = priateľ, barátom = môj priateľ, barátom + val > barátommal ). Keby to bolo naopak, privlastňovacia častica by sa zmenila na „v“ a stratila by význam, lebo podobe „barátovval“ by asi nikto nerozumel a „barátomval“ by sa zle vyslovovalo.

Ďalší rozdiel medzi moravčinou a češtinou je v skloňovaní. Z histórie jazykov si pripomeňme, že pojem gramatického rodu je pomerne mladý: V indoeurópskych jazykoch sa pôvodne rozlišovali podstatné mená podľa kmeňov rozlíšených podľa tzv. kmeňovej samohlásky. Pre nás sú najzaujímavejšie kmene „a“, „u“ a „i“. V latinčine im zodpovedajú prvé tri deklinácie, kam patrí väčšina latinských podstatných mien. U všetkých sa gramatický rod však musíme naučiť: 1. deklinácia – žena – femina, feminae, femiininum, čo platí väčšinou, ale obyvateľ – incola, incolae, maskulinum. Podobne aj v slovanských jazykoch väčšina podstatných mien patriacich „a“ kmeňom je rodu ženského (žena, sestra), ale máme tu aj mužské mená (predseda, starosta, náfuka), ktoré sa skloňujú takmer rovnako ako ženské. Dokonca slová miężczyzna v poľštine a мужчина v ruštine, teda muž, sa skloňujú ako „żona“ alebo „жена“ (v oboch jazykoch znamenajú skôr„manželka“). Zvlášť zaujímavé sú „i“ kmene. V slovanských jazykoch z nich pochádza veľa podstatných mien, ktoré sa skloňujú mäkko, napr. kosť, kosti (latinsky os, osis, femininum) alebo oheň (latinski ignis, ignis, maskulinum), ale tiež patria k rôznym gramatickým rodom. Z dávneho východiskového stavu však jednotlivé podstatné mená prechádzali k iným vzorom skloňovania. V češtine je častejší prechod k mäkkému skloňovaniu vychádzajúceho z „i“ kmeňov, naopak v moravčtine, slovenčine a poľštine skôr k tvrdým vzorom, vychádzajúcim z „a“ alebo z „u“ kmeňov. Preto má čeština skloňovanie preťažené koncovkami „i“ a „i“, aj menej „e“, zatiaľ čo v moravštine, slovenčine a poľštine (i ďalších jazykoch) sú jednotlivé tvary presnejšie rozlíšené. Názorne to vidieť na dvoch jednoduchých príkladoch v tabuľke.

	Č	M	S	P	Č	M	S	P
1	muž	muž	muž	męż	ulice	ulica	ulica	ulica
2	muže	muža	muža	męża	ulice	ulice	ulice	ulicy
3	muži	mužovi	mužovi	mężowi	ulici	ulici	ulici	ulicy
4	muže	muža	muža	męża	ulici	ulicu	ulicu	ulicu
5	muži	mužu	–	męże	ulice	ulico	–	ulico
6	muži	mužovi	mužovi	mężowi	ulici	ulici	ulici	ulicy
7	mužem	mužem	mužom	mężem	ulicí	ulicó, ulicú	ulicou	ulicą

Z hľadiska praktického používania jazyka je takéto presnejšie rozlíšenie jednoznačne výhodné, lebo najmä v nepriaznivých podmienkach umožňuje lepšiu zrozumiteľnosť.

Aj v písaných prejavoch v češtine rozlíšime iba podľa kontextu, či je niektoré slovo v jednotnom alebo množnom čísle, zatiaľ čo v moravštine a slovenčine a poľštine je to jednoznačné (ulice/ulice X ulica/ulice). Pre Slovákov sú takéto zhody klamlivé najmä pri zemepisných názvoch – mnohí preto necestujú na výlet do Lednice na Morave, ale do Ledníc, neboli v Lednici ale v Ledniciach, hoci v prípade Hraníc na Morave naopak správne chápu, že názov tohto mesta je v množnom čísle a správne ho aj používajú. Podobne by reagovali aj Poliaci.

Sú tu aj rozdiely v kvantite hlások (vrána v češtine, ale vrana v moravčine a slovenčine), v rode podstatných mien (ten hadr v češtine, ale tá hadra moravčine a tá handra v slovenčine) i v niektorých výrazoch (včil, včilé spoločné východnej Morave i západnému Slovensku).

V tretej osobe množného čísla slovies v češtine prevažuje „í“ (oni píší, pracují), hoci v poslednom čase sa už pripúšťajú aj tvary s „ou“ (píšou). Ale je moravské pišó či píšú alebo slovenské „oni píšu“ či poľské oni piszą až také nesprávne či dokonca „nesystémové“? Práve naopak, je veľmi „systémové“. V indoeurópskych jazykoch totiž bola pôvodná koncovka tretej osoby množného čísla slovies“–nt“. V pôvodnej podobe sa zachovala v latinčine (laborant – pracujú, scribent – píšu) a v zjednodušenej podobe prežíva v španielčine (trabajan – pracujú, viven – žijú) alebo nemčine (arbeiten – pracujú, leben – žijú). Ale prežila v poľštine, kde je redukovaná na nosovku (robią, pracują), a v ešte viac redukovaných tvaroch -ó alebo –ú prežíva aj v moravštine a slovenčine alebo aj v tvare –ou dokonca aj v češtine.

Netýka sa to spisovného jazyka, ale tzv. obecnej češtiny, kde sa v minulom čase vypúšťa v mužskom rode koncovka minulého príčastia činného „l“, „mohl“ sa teda mení na „moch“. Na Morave tento jav nie je, samozrejme ak niekto nenapodobuje to, čo počuje v pražskom rozhlase.

I keď ide len o niekoľko náznakov, azda dostatočne ukazujú, že moravčina nie je, napriek nespochybniteľnej blízkosti, súčasťou češtiny, ale v rámci slovanských jazykov patrí inam. A to napriek dlhodobej výučbe a úradnému používaniu češtiny na Morave. Tvrdiť preto, že moravština je len „moravským“ názvom češtiny používanej na Morave, asi nie je celkom presné, resp. je doslova protirečivé.

Treba sa pristaviť aj pri nárečiach. Už len ich samotná existencia a pestrosť je jedným z výrazných rozdielov moravštiny oproti češtine a naopak je spoločným znakom so stále nárečovo bohatou slovenčinou. Premenlivosť a rôznorodosť nárečí je prirodzená. Dokonca premenlivosť a diferenciácia ako také sú jednými zo základných rozdielov medzi neživou a živou hmotou (rastliny, huby a živočíchy a teda aj ľudia). Rôzne rozvinutý jazyk či iné spôsoby komunikácie sú vlastné viacerým, najmä sociálne žijúcim živočíchom, nielen ľuďom. Vo všeobecnosti platí, že pokles rozmanitosti alebo dokonca jej neprítomnosť je prekážkou ďalšieho vývoja. Rozmanitosť, vrátane rozmanitosti jazyka, je preto nedoceniteľným prírodným i civilizačným bohatstvom a dedičstvom. Jej potláčanie je skôr prejavom kultúrnej genocídy, či presnejšie memocídy. I keď spisovný jazyk samozrejme musí mať určitú ustálenú formu a musí byť nadstavbou nad nárečiami (dobrým príkladom je práve srbochorvátština), nemal by ich potláčať tak, ako sa to takmer bezo zvyšku stalo v Čechách alebo ako to čoraz intenzívnejšie prebieha na Morave. Jazykovedec František Bartoš už v 19. storočí vytýkal učiteľom češtiny necitlivosť k moravským nárečiam. My sme toho svedkami denne. Nejde tu o nejaké staromilstvo či prejav nevzdelanosti a provinciálnej zadubenosti. Zachovanie a znalosť nárečí má dokonca veľmi kladný praktický význam. Jazyk totiž musí pomenovávať aj nové javy ktoré prináša spoločenský, vedecký a technologický vývoj. Nárečia poskytujú spisovnému jazyku širokú zásobu slov, ktoré sám nepoužíva, ale ktoré na tvorbu nových výrazov možno úspešne využiť a zachovať pritom ducha jazyka alebo dokonca celej jazykovej skupiny. Netreba preto bezhlavo „implementovať“ slová z iného, tvaroslovne a štrukturálne oveľa chudobnejšieho a duchom úplne cudzieho jazyka, nota bene so silným sklonom k nedbanlivej výslovnosti, mizivou redundanciou a so zmätočným pravopisom, ktorý poklesol doslova na úroveň semihieroglyfov… Určite napríklad nový význam poľského slova „mroczno“ vo význame pamäťového úložišťa je v poľštine oveľa prirodzenejšie ako „cloud“. Podobné by to asi bolo s „mračnom“ aj v moravčine či slovenčine. Lenže…

Okrem toho nárečia učia ľudí chápať, že jazyk je premenlivý a znalosť rozmanitosti nárečí uľahčuje aj hlbšie porozumenie nielen vlastnému, ale aj inému blízkemu jazyku. Prinajmenšom na stredných školách by preto stálo za úvahu začleniť do výučby jazyka aj počúvanie a čítanie v nárečiach. Krásnym príkladom pestovania nárečia v inom jazykovom prostredí je príručka „viedenčiny“, ktorú napísal skúsený lingvista. Vtipne a zasvätene vysvetľuje dávne korene rôznych javov v tomto svojskom nárečí. Po viedensky sa z tejto príručky Nerakušan alebo Neviedeňák určite nenaučí, ale jej čítanie je priam lahôdka. Jednoducho za nárečie sa nikto nemusí hanbiť.

Záverom ešte ku kodifikácii či nekodifikácii nového spisovného jazyka. Názory na ňu môžu byť samozrejme priam protichodné. Možno ju považovať aj za čosi zastaraného, čo v dnešnej dobe nemá miesta. Možno sa jej dokonca báť, lebo by od každého vyžadovala určitú námahu… V 19. storočí sa proti kodifikácii slovenčiny argumentovalo tým, že predstavuje len archaické štádium češtiny. Vonkajšie a izolované porovnanie niektorých gramatických tvarov to na prvý pohľad naozaj podporuje. Ale širší pohľad už nie. Zástancovia tejto argumentácie totiž zabudli na jednu vec. Ak porovnáme moderné slovanské jazyky so staroslovienčinou, ktorá je prvým písomným záznamom slovanských jazykov, resp. prvým písomným záznamom praslovančiny v jej poslednom vývojovom štádiu, zistíme, že každý z nich zachoval niektorú „archaickú“ vlastnosť staroslovienčiny – poľština nosovky, bulharčina a macedónčina v plnom rozsahu minulé slovesné časy aorist a imperfektum. Srbčina a chorvátčina ich tiež zachováva, ale používa ich už málo. V rôznom stupni je zachované dvojné číslo. Okrem bulharčiny a macedónčiny si ostatné slovanské jazyky zachovali dokonalé syntetické skloňovanie. Sú ale preto archaickejšie ako bulharčina, iba preto, že sa bulharčina priblížila stavu príznačnému pre dnešné jazyky „vyspelých, vzdelaných, flexibilných, asertívnych a bohatých“ západoeurópskych národov? Môžeme však ísť ešte ďalej. Baltské jazyky – litovčina a lotyština – dodnes zachovávajú črty, ktoré mali aj slovanské jazyky v ich prehistórii. Napr. rozumiete litovskému „Labas vakaras“? Na prvé počutie asi nie. Ale aj naši praslovanskí predkovia sa asi práve tak zdravili a obe slová v zmenenej podobe používame denne niekoľkokrát…. Labas = lepý, lepší, teda pekný alebo dobrý. Vakaras nie je nič iné ako večer, kde sa vplyvom vysokozvukého a mäkkého“ e“ zmenilo na „č“. Jednoducho v evolúcii si niektoré vývojové vetvy zachovávajú pôvodné znaky. To ale nie je znakom archaickosti alebo dokonca atribútom menejcennosti. Nikto by si asi netrúfol obviniť poľštinu z archaickosti, hoci sa v nej dodnes často používajú slovesné väzby, ktoré napr. spisovná čeština dávno opustila.

Ale len v rámci slovanských jazykov došlo k dvom kodifikáciám dokonca veľmi nedávno.

Po 2. svetovej vojne to bola macedónčina. Ešte pred vojnou bola zo srbskej strany považovaná (dosť násilne) skôr za nárečie srbčiny. Z bulharskej strany je stále považovaná (aspoň navonok dosť oprávnene) za súčasť bulharčiny. Pravopis je trochu iný, gramatika takmer rovnaká, ale slovná zásoba nie až tak, v dôsledku kultúrneho vplyvu ostatných národov a reálií bývalej Juhoslávie. Ale o pripojení k Bulharsku v Macedónsku asi nikto veľmi nesníva, najmä po skúsenostiach z bulharskej „prítomnosti“ v oboch svetových vojnách…

Druhým a doslova nedávnym príkladom je rusínčina. Má dokonca viacero variantov podľa miesta kodifikácie (Slovensko, Maďarsko a Srbsko). S veľkým oneskorením sa v jej prípade podarilo to, k čomu asi malo a určite mohlo, dôjsť už v 20. rokoch. Len československé úrady na Podkarpatskej Rusi to nemali chuť podporiť, nevedeli si s tým rady a asi k tomu ani nemali odvahu. Pri čítaní vtedajšej podkarpatoruskej tlače sa im však ani nemožno príliš čudovať. Ale zrejmé je jedno, spisovná Rusínčina je svojbytný jazyk, navyše veľmi príjemný na počúvanie, ľahko zrozumiteľný a podstatne bližší slovenčine ako ukrajinčine. Tá tam bola nanútená po vojne. Ale jej šíreniu Československo nebránilo už pred vojnou, hoci miestne obyvateľstvo to nieslo s neľúbosťou práve tak, ako budovanie českých gymnázií… Aj dnes Rusíni s vďakou ocenia, ak vidia, že si cudzinec rozdiel medzi Rusínčinou a Ukrajinčinou uvedomuje.

Máme tu ale podobné vzťahy medzi kastilčinou, teda španielčinou, a katalánčinou a inými iberorománskymi jazykmi, okrem historicky pevne zakotvenej portugalčiny. Ďalším príkladom je súčasná tendencia k renesancii keltských jazykov v Bretani a na Britských ostrovoch.

Ing. Zbyšek Šustek, CSc., Slovenská akadémie vied, signatář Deklarace moravského národa