Otázka spisovného jazyka na Morave.

Nadchádzajúce sčítanie ľudu a aspoň teoretická možnosť prihlásiť sa k moravskej národnosti a uviesť ako svoju materčinu moravský jazyk prirodzene vyvoláva mnohostrannú diskusiu o jazyku a o tom, kto rozpráva spisovnejšie alebo kto jazyk kazí. Nazdávam sa, že všeobecnou pravdou, ktorú tieto príspevky konštatujú, je výrazný pokles jazykovej úrovne. Ide o jav, ktorý ale pociťujú aj používatelia mnohých iných jazykov. Spôsobuje ho povrchnosť reklamy, import cudzích prvkov, masívne odsúvanie domáceho jazyka na druhú koľaj a citeľný pokles vzdelanosti, resp. jej zámena, či skôr náhrada „pragmatickým“ špeciálnym výcvikom k niečomu. V neposlednom rade je na vine aj jazyková a intelektuálna lenivosť ľudí. Ide o javy neprehliadnuteľné a poľutovaniahodné.

Spisovný jazyk je ale v podstate len konvencia, ktorá uznala vhodnosť či po nemecky „Salonfähigkeit“, niektorého z nárečí alebo ich skupiny. Veľmi výstižne je to naznačené napríklad vo vzťahu k rumunčine v „Kronike Moldavskej zeme“ (Letopiseţul ţării Moldovei) z polovice 17. storočia. Jej autor Grigore Ureche (=Juraj Ucho) si uvedomoval, že návštevníci Moldavska rozoznali, že Moldavania hovoria jazykom podobným latinčine a nazývali ho „pokazená“ latinčina (latina stricată), ale sám autor v ňom svoju kroniku veselo písal. Od dnešnej „nepokazenej“ spisovnej rumunčiny sa tá „pokazená“ líši vlastne len väčším počtom slov slovanského pôvodu a neprítomnosťou slov neskôr prevzatých z francúštiny alebo taliančiny. Zaujímavú analógiu nachádzame aj v „učebnici viedenčiny“, ktorú vtipne napísal skúsený germanista. Viaceré javy, ktoré tento svojský dialekt odlišujú od spisovnej nemčiny a majú veľmi starý pôvod, priliehavo nazýva „deutscher als deutsch“, teda „nemeckejší ako nemecký“.

Spisovný jazyk je teda v svojej podstate nadstavbou nad nárečiami, ktorá je alebo nanucovaná alebo viac menej všeobecne prijímaná. Čo z tých nárečí spisovný jazyk prijme, je vec výberu kodifikátorov jazyka. Z tohto pohľadu možno naozaj tvrdiť, že spisovná čeština spája prvky, ktoré sú typické len pre Čechy alebo len pre Moravu, resp. jej východnú časť. Preto sa ľuďom, ktorí hovoria obecnou češtinou (t.j. interdialektom spoločným pre celé územie Čiech a šíreným médiami), zdá, že mnohí Moravania skutočne hovoria spisovnejšie. Ale pozor. Je to len úzky pohľad ľudí, ktorí nepoznajú, resp. aktívne nepoužívajú ďalšie slovanské jazyky, predovšetkým susedné – slovenčinu a poľštinu. Porovnaním tvaroslovia s týmito jazykmi zisťujeme, že moravské nárečia, najmä východné a z pohľadu Čechov „spisovnejšie“, majú s nimi oveľa viac spoločných prvkov ako so spisovnou češtinou a že práve spisovná a ešte viac obecná čeština sa naopak od týchto jazykov výrazne líšia. Teda inými slovami, prostredníctvom moravských nárečí neboli do spisovnej češtiny prevzaté „moravské“ prvky, ale časť prvkov, ktoré sú vývojovo staršie a stále spoločné aj ďalším západoslovanským jazykom vrátane moravčiny (moravských nárečí), a v rôznej miere aj ostatným slovanským jazykom. Avšak už nie sú v češtine, kde došlo k viacerým hláskoslovným zmenám, ktoré češtinu ˇ(obecnú výraznejšie, spisovnú menej), stavajú do pomerne izolovanej pozície k ostatným slovanským jazykom. S istou metaforou, parafrázujúc citovanú učebnicu viedenčiny, Moravania nehovoria spisovnejšie ako Česi, ale „slawischer als Tschechen“, teda „slovanskejšie ako Česi“.

Ukazujú to aj výsledky všelijakých novinárskych „výskumov“ o vývoji vzájomnej zrozumiteľnosti češtiny a slovenčiny po rozdelení Československa. Moravania rozumejú slovenčine výrazne lepšie nie (len) preto, že by s ňou častejšie prichádzali do styku, ale preto, že ich nárečový substrát je slovenčine bližší. Pozoruhodne to naznačuje aj stránka brnianskej pobočky Ústavu pre jazyk český, ktorá považuje východomoravské nárečia za „nesystémové““ vo vzťahu k češtine… K češtine asi áno, ale vo vzťahu k zvyšku slovanských jazykov sú naopak veľmi „systémové“.

Teda moravčina, v prípade jej kodifikácie, má možnosť stať sa nielen jazykom spoločných pre všetkých ľudí, ktorí sa cítia byť príslušníkmi moravského národa, ale zaujať aj centrálnejšiu pozíciu v rámci širšej rodiny slovanských jazykov, byť pre ich nositeľov zrozumiteľnejšia a naopak priblížiť Moravanom ľuďom tieto jazyky.

Zbyšek Šustek, signatár Deklarácie moravského národa